Oceľové bezšvíkové rúry sú skladom
Oceľová rúra sa používa nielen na dopravu tekutých a práškových pevných látok, výmenu tepelnej energie, výrobu mechanických dielov a nádob, ale aj ekonomickú oceľ. Použitie oceľovej rúry na vytvorenie mriežky, stĺpa a mechanickej podpory stavebnej konštrukcie môže znížiť hmotnosť, ušetriť kov o 20 ~ 40% a realizovať industrializovanú a mechanizovanú konštrukciu. Výroba diaľničných mostov s oceľovými rúrami môže nielen ušetriť oceľ a zjednodušiť konštrukciu, ale aj výrazne znížiť plochu ochranného náteru a ušetriť investičné náklady a náklady na údržbu. Oceľové rúry možno rozdeliť do dvoch kategórií podľa výrobných metód: oceľové bezšvíkové rúry a zvárané oceľové rúry. Zvárané oceľové rúry sú skrátene označované ako zvárané rúry.
1. Bezšvíkové oceľové rúry možno rozdeliť na bezšvíkové rúry valcované za tepla, rúry ťahané za studena, presné oceľové rúry, horúce expandované rúry, rúry na zvlákňovanie za studena a extrudované rúry podľa spôsobu výroby.
Oceľová bezšvíková rúra je vyrobená z kvalitnej uhlíkovej ocele alebo legovanej ocele, ktorú možno rozdeliť na valcovanie za tepla a valcovanie za studena (ťahanie).
2.Zváraná oceľová rúra je rozdelená na rúru zváranú v peci, rúru na elektrické zváranie (odporové zváranie) a rúru na automatické oblúkové zváranie v dôsledku rôznych procesov zvárania. Vďaka rôznym formám zvárania sa delí na rúrky s priamym švom a špirálovo zvárané rúrky. Svojím koncovým tvarom sa delí na kruhové zvárané potrubie a špeciálne tvarované (štvorcové, ploché atď.) zvárané potrubie.
Zváraná oceľová rúra je vyrobená z valcovaného oceľového plechu zváraného tupým spojom alebo špirálovým švom. Z hľadiska spôsobu výroby sa tiež delí na zvárané oceľové rúry na nízkotlakový prenos tekutín, oceľové rúry so špirálovým švom, priamo valcované zvárané oceľové rúry, zvárané oceľové rúry atď. v rôznych priemyselných odvetviach. Zvárané rúry je možné použiť pre vodovodné potrubia, plynovody, vykurovacie potrubia, elektrické potrubia atď.
Mechanická vlastnosť ocele je dôležitým ukazovateľom na zabezpečenie konečného servisného výkonu (mechanickej vlastnosti) ocele, ktorý závisí od chemického zloženia a systému tepelného spracovania ocele. V norme pre oceľové rúry sú podľa rôznych prevádzkových požiadaviek špecifikované vlastnosti v ťahu (pevnosť v ťahu, medza klzu alebo medza klzu, predĺženie), indexy tvrdosti a húževnatosti, ako aj vlastnosti pri vysokých a nízkych teplotách požadované používateľmi.
Maximálna sila (FB), ktorú znáša vzorka počas ťahu, delená pôvodnou plochou prierezu (so) vzorky (σ), nazývaná pevnosť v ťahu (σ b), v N / mm2 (MPA). Predstavuje maximálnu schopnosť kovových materiálov odolávať porušeniu pri ťahu.
Pre kovové materiály s javom klzu sa napätie, keď sa vzorka môže naďalej predlžovať bez zvýšenia (udržiavania konštantného) napätia počas procesu ťahania, nazýva medza klzu. Ak sa napätie zníži, rozlíši sa horná a dolná medza klzu. Jednotkou medze klzu je n / mm2 (MPA).
Horná medza klzu (σ Su): maximálne napätie pred prvým poklesom medze klzu vzorky; Nižšia medza klzu (σ SL): minimálne napätie v štádiu klzu, keď sa neberie do úvahy počiatočný okamžitý účinok.
Vzorec na výpočet medze klzu je:
Kde: FS -- medza klzu (konštanta) vzorky počas ťahu, n (Newton) so -- pôvodná plocha prierezu vzorky, mm2.
Pri skúške ťahom sa percento dĺžky zväčšenej o meranú dĺžku vzorky po pretrhnutí na pôvodnú meranú dĺžku nazýva predĺženie. s σ Vyjadrené v %. Vzorec výpočtu je: σ=（ Lh-Lo）/L0*100 %
Kde: LH -- meraná dĺžka po rozbití vzorky, mm; L0 -- pôvodná meraná dĺžka vzorky, mm.
Pri skúške ťahom sa percento medzi maximálnym zmenšením plochy prierezu pri zmenšenom priemere a pôvodnou plochou prierezu po rozbití vzorky nazýva zmenšenie plochy. s ψ Vyjadrené v %. Vzorec výpočtu je nasledujúci:
Kde: S0 -- pôvodný prierez vzorky, mm2; S1 -- minimálna plocha prierezu pri zmenšenom priemere po rozbití vzorky, mm2.
Schopnosť kovových materiálov odolávať vtlačeným povrchom tvrdých predmetov sa nazýva tvrdosť. Podľa rôznych testovacích metód a rozsahu použitia možno tvrdosť rozdeliť na tvrdosť podľa Brinella, tvrdosť podľa Rockwella, tvrdosť podľa Vickersa, tvrdosť podľa Shora, mikrotvrdosť a tvrdosť pri vysokej teplote. Pre rúry sa bežne používa tvrdosť podľa Brinella, Rockwella a Vickersa.
Zatlačte oceľovú guľôčku alebo guľôčku zo slinutého karbidu s určitým priemerom do povrchu vzorky špecifikovanou skúšobnou silou (f), odstráňte skúšobnú silu po určenom čase držania a zmerajte priemer vtlačenia (L) na povrchu vzorky. Číslo tvrdosti podľa Brinella je kvocient získaný vydelením testovacej sily plochou guľového povrchu vtlačenia. Vyjadrené v HBS (oceľová guľa), jednotka: n / mm2 (MPA).
Kde: F -- testovacia sila vtlačená do povrchu vzorky kovu, N; D -- priemer skúšobnej oceľovej gule, mm; D -- stredný priemer vtlačenia, mm.
Stanovenie tvrdosti podľa Brinella je presnejšie a spoľahlivejšie, ale HBS je vo všeobecnosti použiteľné len pre kovové materiály pod 450 N / mm2 (MPA), nie pre tvrdú oceľ alebo tenké plechy. Tvrdosť podľa Brinella sa najčastejšie používa v normách pre oceľové rúry. Priemer vtlačenia D sa často používa na vyjadrenie tvrdosti materiálu, čo je intuitívne a pohodlné.
Príklad: 120hbs10 / 1000 / 30: znamená to, že hodnota tvrdosti podľa Brinella nameraná pomocou oceľovej gule s priemerom 10 mm pri pôsobení testovacej sily 1000 kgf (9,807 kn) počas 30 s je 120 N / mm2 (MPA).
